Fašiangy, alebo slovansky Masopust je obdobím hojnosti, zábavy i veselosti, ktoré môže trvať kratšie ale i pomerne dlho. Začína sa po sviatkoch zimného slnovratu, resp. po troch kráľoch. Končí sa na popolcovú stredu, kedy začína veľký pôst. V zdvojenom vnímaní sviatkov môže mať tento pôst kresťanské hľadisko ale i pôvodné – očistenie sa pred príchodom jari, novej živy.
Našou snahou nie je sláviť slávnosti len formou podujatí, ale každodenným životom. Nerobíme divadlo, ako to bolo kedysi, ale žijeme to tu a teraz, umožňujeme aj iným v okolí, ktorí to tak cítia napojiť sa spoločne na kolo roka.
Klobása, pálenka a s tým súvisiace festivaly – to sú typické znaky Vojvodiny, kde žije aj mnoho našich krajanov. A keďže Stanislav tam už niekoľkokrát vycestoval a má tam i priateľov, zvažovali sme spoločne navštíviť buď Klobásafest v Báčskom Petrovci alebo potom menší Kisački Kulen v Kysáči.
Pozbierali sme sa štyria – akurát do jedného auta a dohodli sme sa že ideme smer Kysáč. Festival Kisački kulen sa tu konal už tretí rok. Ozvali sme sa kamarátovi, Kysáčanovi Milovi Chrťanovi, že by sme radi došli pozrieť. Milo nám volal ešte deň pred príchodom a povedal nám, že nás čaká večera a aby sme v ten deň určite nič nejedli.
Vyrazili sme z Liptova v piatok okolo pol jednej, v Kysáči sme zastavili krátko po devätnástej hodine. Privítal nás Milo aj s manželkou Jarkou, na uvítanie hneď ponúkal domácu marhuľovicu. A pohostenie dolnozemcov? Predstavte si zjedz koľko vládzeš – ale nonstop. Klobásy, salámy, slanina, ale nechýbali ani špeciality vojvodinských Slovákov ako sárma, krumple na ťapši či baklava. Pálenku na Dolnej zemi pália na 40% čo si pochvaľujeme, lebo ide lepšie dole krkom a človek sa rýchlo neopije.
O chvíľu prichádza aj kamarát Paľko Chrťan. Nesie nám nejaké dary, najmä obraz ktorý namaľoval. Podľa priezviska by človek povedal, že Milo sú s Paľom blízka pokrvná rodina. Vysvetľujú nám, že ľudia, ktorí odchádzali na Dolnú zem si často menili priezviska, aby ich zemepáni nedopátrali. Priezviska si však dávali také, aby nezabudli odkiaľ prišli. Milovi a Paľovi predkovia prišli z obce Chrťany na južnom Slovensku. Debatovali sme dlho do noci. A nie len debatovali, ale i hrali, spievali a zabávali sa. Áno, cítiť sa dobre medzi ľuďmi, hlavne kvôli tomu človek žije, hoc si to mnohí neuvedomujú a nevedia o tom.
Ďalší deň začína festival, ale ešte predtým nasleduje obhliadka dvora, obzeráme prasatá ale i klobásy sušiace sa na povale. Milo býva hneď cez cestu oproti. Plná ulica áut. Berieme heligónku, píšťalku a ideme pozrieť. Festival sa koná v areáli ihriska miestneho futbalového klubu FK TATRA KYSÁČ. Plno stánkov, predovšetkým klobásy a mäsové výrobky, ale i pálenka, medovina, liečivé produkty či suveníry. Vo veľkom spoločenskom stane sa chystajú klobásy, je tu plno ľudí a pódium s hudobníkmi. S Milom ideme len veľmi pomaly. Každý ho tu pozná, s každým si podá ruku, prehodí pár slov. Po niekoľkých návštevách Vojvodiny tu ani Stanislav nie je úplným cudzincom a v dave spoznáva pár priateľov z minulých výjazdov – Jána Lačoka či výrobcu klobás Karola Horváta z Petrovca. Nechýbajú ani známi z Kysáča, s ktorými zoznamuje svojich priateľov zo Slovenska. Do rečí sa dá aj so štvoricou podpoľancov, ktorí prišli zahrať niekoľko piesní.
Ako tak kráčame davom, Milo hovorí jednému z usporiadateľov – máme tu muzikanta, zaraď ho tam na desať minút. Ukazuje na Stanislava s heligónkou. A tak sa aj stalo. Ocitli sa za pódiom, kde si Stanislav pripravil tri piesne – terchovský blok, Ide Furman dolinou a na záver pieseň ospevujúcu Juhosláviu: Od Vardara pa do Triglava, známu aj pod názvom „Jugoslavijo“.
Prešli sme si jednotlivé stánky, nakúpili klobásy ale aj darčeky pre deti, dali si nejaké to pivo. Striedavo sme chodili k Milovi a do areálu FK Tatran. Medzitým k Milovi prišla ďalšia návšteva, rodina i rodáci. Niektorí Srbi, iní Slováci. Pozhovárali sme sa i s nimi, zahrali im pár piesní po slovensky, ale jednu i po srbsky. Večer, keď sa uvoľnilo miesto pred bránou, vydali sme sa ešte do Nového Sadu na pevnosť Petrovaradin. Po návrate sme ešte debatovali. Milo aj s Paľom nám hovorili o bombardovaní Nového Sadu, o tom ako svietila v tie dni obloha. Milo nám ukazuje vojenskú knižku ešte s pečiatkou SFRJ.
Ďalší deň sme sa už zberali domov. Doobeda prišiel ešte Paľko a daroval každému po jednom obraze. Stále bolo o čom sa zhovárať avšak krátko po obede sme sa ešte spoločne vyfotografovali a museli sme ísť. Už teraz zvažujeme, že by sme v našej skupine v rámci slávností masopustu zorganizovali podobný „festival“ i keď samozrejme v menšom. A keď sa podarí, tak naši priatelia z Vojvodiny na ňom nesmú chýbať.