Minulý rok, keď som sa v Báčskom Petrovci počas Slovenských národných slávností prechádzal pomedzi stánky s heligónkou, pristavil ma istý Pavel Chrťan. To sme ešte nevedeli akí budeme dobrí kamaráti, aj keď s ľuďmi na Dolnej Zemi je to dosť pravdepodobné. Spoločne sme si zahrali a zaspievali, mnoho sme sa aj zhovárali. Pavel, ale teraz už pre mňa Paľko vystavoval svoje obrazy a tiež krásne vyrezaný melón, s ktorým sa každý fotil. Povedal som mu, že nakrúcam dokument o dolnozemských Slovákoch a pri tejto príležitosti mi povedal i pár slov na kameru. Ostali sme v kontakte na sociálnych sieťach a vedeli sme, že toto nie je môj posledný výjazd do Srbska, veď napokon, v Srbsku mám i pokrvnú rodinu nakoľko môj dedo bol Srb a pôsobil v Novom Sade.
Chcel som prísť na Klobásafest, ktorý sa konal vo februári, len akosi mi na to nevyšli peniaze a v tom čase som bol navyše pracovne na pár dní v Španielsku. Letná dovolenka to istila. Tentokrát som však nešiel vozidlom TAZ1500, ale z práce mi požičali Škodovku dnešných čias. Aj tak sme šli niekoľko dni. Chcel som deťom poukazovať svet a rodinu. Zastavili sme sa v kempe na Nitrianskom Rudne, kde sme ako deti pravidelne chodili, vtedy to tam žilo. Stan vedľa stanu, nedá sa to s dnešnou dobou ani porovnať. Zaspomínali sme si s chlapom, ktorý tam vynášal odpadky z košov. „Dnes za túto sumu ľudia idú radšej k moru“ dodal. Spali sme v stane, čo bola pre dievčatá novinka, v okolí bolo počuť samé podnapité mladé ženy. Ráno sme pokračovali do Maďarska, kde nás čakal ďalší kemp.



Zastavili sme pri väčšom jazere „Velencei tó“ v dedine Velence. Tu som veľmi ocenil, že som sa od marca dal opäť na maďarčinu. Bez nej by sme boli stratení. Tetuške pri okienku hovorím „Egy ember és kettó gyerekek – egy ejszakát“ V kempe sme sa opäť okúpali, zašli aj na zmrzlinu, niečo sme si uvarili vo variči. Dievčatá si hneď našli kamarátov. Deti nemusia poznať jazyk, ich univerzálnym jazykom je smiech. V noci dosť začalo fúkať. Deti v stane spali, ja som zvnútra držal plachty napnuté. Napokon sme sa nadránom presťahovali do auta, kde sme dospali noc.
Druhý deň už nás čakala rodina v srbskej Sente. Je to mesto na severe Vojvodiny, pár kilometrov od hranice s Maďarskom. Žije tu veľké percento Maďarov, bežne tu počujete rozhovor, kde dve vety sú po srbsky a ďalšie dve po maďarsky. Jelena s Alenom majú tri deti – Filipa, Irinu a Luku. Dohovárame sa srbsko-slovensko-maďarsko-anglicky. S našimi dievčatami si hneď padli do oka. Po obede a nejakom tom pive sme sa vybrali do mesta. Cez mesto tečie rieka Tisa, už pomerne mohutná. Pri Tise je pláž, tu sme sa okúpali, voda bola dosť teplá. Scenéria ako za starých čias, ponad rieku je most, keď po ňom pomaly prechádzal rušeň, ľudia z vody mu mávali, rušeň zahúkal. Večer bol v meste kultúrny program. Hralo sa na tamburiciach, pekný večer. Deti sa naháňali vo fontáne, boli celé mokré. Na to len tak nezabudnú.



Druhý deň mal Filip oslavu 9. narodenín a keďže som mal so sebou dve prevŕtané bazy na píšťalky, rozhodol som sa dorobiť jednu na koncovku a tú mu venovať. Vždy sa trápim najmä s kolíkom a správnym nasmerovaním vzduchu na okienko, ale po menšom trápení sa podarilo. Píšťalka pekne hrala. Skupina maďarsky hovoriacich dôchodcov sa čudovala, prečo píšťalka nemá diery, len tú jednu po celej dĺžke. Keď som však na nej zahral „Hrajže mi muzička…“ čudovali sa ešte viac. Ešte som do nej vyryl číslo „9“ a darček bol hotový. Večer sa na brehu konala oslava, kam prišlo mnoho detí.
Po dvoch nociach, ešte nabalený rakijou pre mamu, vydali sme sa smerom na Kysáč. Je to zo Senty asi hodinu a pol jazdy. Nachádza sa medzi Báčskym Petrovcom a Novým Sadom. Ide o väčšiu dedinu s počtom obyvateľov cez 4000, kde väčšinu tvoria Slováci. Prišli sme k Milovi Chrťanovi. Aj keď to bola dovolenka, opäť som bol jednou nohou pracovne. Najskôr do Petrovca pozdraviť priateľov z minulého roka, pestovateľa paprík Janka Kováča a policajta Braňa, ktorý sa akurát vrátil z dovolenky a zametal pred domom. To už mi volal z Kysáča môj kamarát Paľko. „Staňo tu som Ti vybavil návštevu Etno domu a aj návštevu u tety Petríkovej, tá Ti toho veľa porozpráva, čakáme na Teba“. A tak som musel návštevu u Braňa skrátiť a pobrať sa do Kysáča.



Prišli sme do Etno domu, kde nás čakali Anna Legińová s dcérou Jasnou. V dome spravili pamätné izby, kde zhromažďujú ľudové kroje, ale i náradie či predmety dennej potreby. Typický maľovaný dolnozemský gánok s lavičkou. Povodili nás po miestnostiach a v rozhovore nám porozprávali o svojej činnosti a návštevníkoch. Na záver sme sa obliekli do kysáčskych krojov a spravili sme si niekoľko fotografií na dvore.
Rozlúčili sme sa a šli sme k Márii Petríkovej, ktorá sedela na stoličkách pred domom s kamarátkami, kde sa bežne zhovárajú. Mária, alebo Marka ako jej hovoria samozrejme oblečená v kysáčskom kroji. Pohostila nás a povodila po dome, rozprávala nám najmä o rôznych krojoch – slávnostných i tých na bežné nosenie, o zvykoch dolnozemských Slovákov, niečo i o sebe samej. Na záver som im zahral na ulici pred domom. Paľko nás na záver dňa zobral ešte do miestnej reštaurácie.



Druhý deň nás čakal aquapark Petroland, ktorého sa deti už nevedeli dočkať. Bolo tam celkom príjemne a bol aj cenovo dostupný. Personál pri pokladni tvoria väčšinou Slováci a Slovenky, takže sa dohovoríte. Večer už sme mali dohodnutú návštevu Folklórneho súboru Vreteno. Akurát mali poslednú skúšku pred výjazdom do Očovej, kde mali o pár dní vystupovať. Nakrúcali sme i tu. Rozhovor nám poskytol vedúci súboru Ján Slávik. Aj im som zahral na heligónke a na záver sme si spoločne zaspievali terchovské piesne.
V tretí deň sme sa vybrali pozrieť do Nového Sadu. Minulý rok sme tam šli autobusom a keďže sme nepoznali mesto, len sme sa prešli Bulvárom oslobodenia. Tentokrát sme však mali sprievodcu – Mila Chrťana. Navštívili sme pevnosť na druhom brehu Dunaja, kde sme si kúpili aj pár suvenírov, predovšetkým s Juhoslovanskou socialistickou tematikou. Milo nás vzal i do centra mesta. Po návrate do Kysáča sme už boli dohodnutí s Paľkom, že spravíme ďalšie zábery z dediny a že nás povodí zaujímavými miestami obce. Prechádzali sme sa celé hodiny, od železničnej stanice, cez centrum dediny, pamätník oslobodenia, kostol, súsošie prvých prisťahovalcov… zachytili sme klasickú dolnozemskú architektúru, kysáčske ulice na ktorých sme ochutnali miestne figy. Vrcholom prechádzky bola návšteva u Márii Kohútovej, u ktorej aj Paľko kedysi pomáhal dorábať pravú kysáčsku papriku. Na povale nám poukazoval celý proces dorábania tejto papriky.






Večer sa dievčatá učili vyrezávať melón a na záver sme si vymenili dary. Paľko mi venoval krásny obraz z dolnozemského prostredia a mne sa po dlhšom trápení podarilo odovzdať aj druhú koncovú píšťalu, tentokrát v ladení „H“, ktorú som od srdca odovzdal.
Dal som si socialistický záväzok do zimy spracovať film a tak sa aj stalo. Je síce amatérsky, nahrávaný na telefón, bez použitia mikrofónov, čo je najmä pri Paľkovom pokojnom hlase na škodu, ale i tak prináša zaujímavé informácie a zachytáva život a zaujímavosti v Kysáči.
Tu je: