Dožinky patria k jedným z mála sviatkov, ktoré sa viažu k letnému obdobiu. A to najmä preto, ako už bolo mnohokrát spomínané, leto je plné predovšetkým fyzickej sily, je veľa práci na poliach či lúkach. Častokrát nie je možnosť sa zastaviť. Napríklad u nás sme tohtoročný letný slnovrat úplne obišli, len v duchu sme si spomenuli. Presne vtedy vrcholilo dorábanie sena ale i práce budovateľské u nás v podkroví. Netreba zabúdať ani na civilné povolanie, ktoré často nespomínam, no celý čas ho – popri všetkom – vykonávam.
Keďže ľudia pestovali obilie aj pred príchodom kresťanstva, tento zvyk logicky siaha ešte do tohto obdobia. Ľudia chválili úrodu, obetovali jej symbolickú časť bohom, symbolicky si s nimi pripíjali.
Dožinky sú od pradávna oslavou úrody ale aj ukončenia ročného cyklu pestovania obilnín. V minulosti, keď nebolo kombajnov a človek sa ťažko narobil na vlastný chlieb, veru bolo čo oslavovať. S posledným dovezeným snopom obilia mohla začať dožinková slávnosť. Svoje čaro má prvý i posledný snop. Prvý sa niekde hádzal myšiam ako obetina, inde sa nosil steblami napred aby ho myši nenašli, či sa pod neho dávala pálenka, ktorú chlapi po vymlátení vypili. Z posledného sa napríklad mlel prvý chlieb na dožinky alebo sa odkladal a podával sa zvieratám, ak ochoreli.
Z posledných klasov na poli sa spraví veniec, ktorý sa odovzdáva hospodárovi. Aj v Nezbudskej Lúčke celý obrad začal odovzdávaním dožinkového venca domácemu gazdovi – Marekovi. Veniec sme uvili s klasov jačmeňa na jednom z mála polí na Liptove, ktoré ešte nebolo pokosené.
„Prichádzame z polí, prestierajte stoly.
Stoly javorové, obrusy kmentové.
Gazda náš, gazda náš, dajže nám oldomáš,
Veru sa pred nami za dvere neschováš“
Tak znela pieseň, s ktorou gazda preberal veniec. A bolo všetko – aj oldomáš, aj prestreté stoly.
Vytvorili sme kruh, v ktorom Stanislav povedal pár slov o dožinkoch ale tiež o prírodnom hospodárení a vnímanie prírody. „Pre prírodného hospodára sú príroda i živly v partnerskom vzťahu. Zem pre neho nie je výrobný prostriedok a zviera nie je kus mäsa.“ Potom ešte predniesol pár slov o vedomom chválení úrody. Následne Marek – domáci gazda povedal pár slov o gazdovaní a živote hospodára.
Po odpálení ohňa od iného – už horiaceho ohniska nasledovala očista posvätnými bylinkami v kruhu. Na partnerstvo so živlami obradník vylial trocha medoviny do ohňa a nad dedinou zaznelo tri krát „SLÁVA!“ každému živlu, vďaka ktorým je na zemi život a tiež úroda.
Po obrade koláča a pochválení úrody sa už otváral hodovný stôl. Už tradične plný domácich jedál a nápojov, ako istá symbolika celej tohtoročnej úrody. My úrodu chválime vždy, bez ohľadu na to či je lepšia alebo slabšia. Chválime to čo je, nie to čo nie je. Pokračovala voľná diskusia, spev a zábava, predovšetkým za tónov heligónky, píšťal či fujary.
Z tohto kruhu vždy človek odchádza plný dobrej živy a iných myšlienok či pocitov než predtým. Na slávnosti ale i na spoločnej brigáde, ktorá jej o týždeň predchádzala sme už spoločne plánovali ďalšie podujatia, ktoré rovnako ako toto nebudú „divadlom“ ale plne vedomým zážitkom.
