Je letný deň uprostred prázdnin. V lete sa vždy najviac pracuje. Slnko dopraje dlhú pracovnú dobu a hospodári ju celú využijú. Neraz ešte o ôsmej večer traktor vychádza z dvora. Dnes je však iný deň – upršaný. Počas kosenia trávy Perún zahrmel a spustil toľko očakávaný a potrebný dážď. Nakrátko sa vrátila noc, že treba zasvietiť.
Ak by tomu tak nebolo, práce by boli v plnom prúde. Veď je sobota – treba zrovnávať zem pod budúcu vonkajšiu pec, tiež treba dotiahnuť spojazdnenie špalíkovača za traktor. Dážď však využijeme k ohliadnutiu sa za jarou. Ten text bol v pláne už dávno, no nie a nie sa k tomu dostať. Vždy prišlo niečo iné, či už očakávané alebo nie. A tiež je tu oddych, po celodennej práci sa gazdovi nechce ešte písať a zhromažďovať fotografie. Chce si sadnúť, otvoriť pivo a pozhovárať sa so ženou.
Očista a príprava
Jar ľudstvom stanoveného roku 2025 bola o očiste a príprave. O očiste a príprave ducha, pôdy, strojov a nástrojov. Keď chce človek spraviť robotu poriadne, musí si najskôr upratať, pripraviť pracovisko, náradie a pripraviť aj samého seba na prácu.
Osobná jarná očista u nás začína s koncom masopustného obdobia, niekde okolo tzv. „popolcovej stredy“ a trvá až do vynesenia Moreny a privítania Vesny. Vtedy sa niektorí vzdávajú rôznych látkových i nelátkových zlozvykov, sústredia sa na novú živu a vedomú očistu. Je to najdlhšia očista v roku, častokrát bez mäsa, kávy, alkoholu či sladkostí, no zato plná očisty vo vode a ohni alebo v horách. Nechýbalo ani intenzívnejšie dvíhanie železa v posilňovni či množstvo prečítaných kníh. Podarilo sa vyrobiť i niekoľko nových píšťal, ktoré už majú svojich nových majiteľov.
Nie je dobré vzdať sa zlozvykov a zároveň ostať sedieť a húpať nohami. Tú medzeru je potrebné nahradiť sústredením sa na dobrozvyky. Jedným z nich je pravidelné jarné čistenie potoka za záhradami, odkiaľ sa vždy povyberá množstvo plastu, skla a kovu.
Prechod zasneženou Malou Fatrou
Najväčším očistným zážitkom bolo keď gazda-hospodár prešiel zasneženými vrcholmi Malej Fatry zo Šútova až do Nezbudskej Lúčky. Celkom 30 kilometrov, väčšinou po hrebeňoch. Už dávno mal takú predstavu, že Malá Fatra, ktorú ako malý mnohokrát navštívil, musí byť krásna keď je hore sneh. Dole už snehu nebolo, ale videl že vrcholce sú krásne biele. Rozhodol sa, že si splní sen a vydal sa ráno vlakom na stanicu Šútovo. Odtiaľ hore dolinou k vodopádu, kde si oddýchol a rozjímal nad silou vody. Našiel si palicu, ktorá ho bude sprevádzať na ceste a nasledoval výstup až pod Chleb. Keď vyšiel z hory, na miesto uvedené ako „Mojžišove pramene“ naskytol sa nádherný pohľad. Jarčeky vytryskovali spopod zeme a s hukotom sa valili dolu kopcom. Tých prameňov bolo mnoho, desiatky. Napil sa a nabral aj na cestu.
Nasledovalo najťažšie strmé stúpanie. Začalo pribúdať aj snehu. Okrem medvedích žiadna iná stopa. Začal pribúdať sneh a o chvíľu ani nevedel či ide dobre. Ale ten pohľad – biela a nad ňou belasá – a to ticho hôr… nádhera. Na tento moment nezabudne. Potešila ho žltá tyčka na vrchole steny. Vedel že ide dobre. Cesta na chatu pod Chlebom už bola menej náročná. Tu stretol prvých ľudí. Na chatu sa dá dostať lanovkou. Sadol si vonku na lavičku a zjedol čo mu žena pripravila. Potešil sa nádrži so studenou vodou. V tomto prostredí sa to nedalo nevyužiť a tak sa vyzliekol a vhupol do neveľkej nádrže, kam hadicou pritekala voda.
Pokračoval smerom na Veľký a Malý Kriváň. Cesta bola krásna, ale v poslednej tretine už aj dosť fyzicky náročná a hlavne sa začal obávať, aby ho kdesi v doline nechytila noc. Aj telefón bol takmer vybitý. Jedného človeka stretol za Veľkým Kriváňom a ďalších dvoch až na Suchom vrchu. Boli ubytovaní na chate. On však musel zabrať, vydal sa zostup. Zo Suchého sa skôr šmýkal než kráčal. Do Nezbudu prikráčal spolu s tmou. Stihol to akurát. Palicu oprel o železničný stĺp pri moste. Nechcel ju len tak zahodiť. Možno keď pôjde niekedy okolo vlakom, tak ju ešte uvidí.
Rozlúčka s Morenou
O pár dní v tej istej dedine nasledovalo vyprevádzanie Moreny a vítanie Vesny. Zišli sa tu priatelia zo širšieho okolia, aby spolu vedome vyprevadili zimu a privítali jar. Počasie prialo menej ako minule ale napriek tomu to bolo podujatie podarené. Vynášanie Moreny ako aj kultúrny program v kultúrnom dome zaujal i mnoho miestnych. Nechýbali však ani iné obrady ako kresanie živého ohňa, obrad koláča či tanec Turoňa. Záverom sa hralo a tancovalo dlho do noci.
Revolúcia rokov meruôsmych
Keď sa hospodár dozvedel, že v Pribyline zháňajú komparzistov do nového filmu o Ľ. Štúrovi, povedal si že rád niečo nové zažije a podal si prihlášku. Prišla kladná odpoveď a tak sa zúčastnil dvoch natáčacích dní v skanzene. V jeden deň sa točila scéna v kostole, kde ako menší zeman sedel, sem-tam sa poškrabal, zachrchľal. Už dlho-predlho sa takto v kostole, kam chodí len na pohreby, nenasedel. Druhý natáčací deň bol akčnejší. Štúr, Hurban a Hodža prišli agitovať. Čakal ich dav, aby sa k nim pridal. Tá scéna sa točila celý deň, asi tridsaťkrát. Na rôznych miestach, z rôznych uhlov. A napokon pred zeleným plátnom, aby mohli počet ľudí znásobiť. Boli tam stovky komparzistov, s niektorými sa zoznámil a ostali v kontakte. I štábu doniesol nejaký ten syr či chlieb.
Na záhrade, v maštali i v STS-ke
Na hospodárstve v tom čase už pobehovali kozliatka, začalo sa dojiť mlieko. Tento rok si kolchozníci dojivosť a najmä stálosť nádojov pochvaľovali. Možno i preto, že prvé nadojené mlieko patrilo živlom. Dúšok do potoka, dúšok na roľu, dúšok do pece a posledný dolu z vysokej skaly. Očiste a príprave sa nevyhla ani strojnotraktorová stanica. Bolo treba povymieňať motorový olej v traktore ako i ten prevodovkový v kosačke. O stroje, ktoré majú dlho a dobre slúžiť sa treba starať. Po servise a drobných opravách mohol traktor vyraziť na pole. Pred prvým výjazdom z dvora ho gazda vždy obsype zrnom.
Zemiaky sa sadili po novom. Kolchozníci sa poskladali na jednoriadkový sádzač zemiakov, ktorý je ich spoločným majetkom. Po miernych maturitách ako ho správne nastaviť s ním napokon posadili na dvoch roliach. Tu v kopcoch je to vždy zložitejšie ako na rovinách. Neexistuje univerzálne nastavenie, pre každú zem treba skúšať znova.
Na poli pod horou sa nerobilo nič, nakoľko tam rástla raž ozimná. Bol to prvý – skúšobný pokus o vlastné obilie a na kolchoze sa naozaj tešili, že sa spravili klasy. Zopár klasov donesených z poľa spravilo rovnakú, ak nie väčšiu radosť ako pekná kytica.
Už je pripravený kombajn, ale o tom nabudúce…
