Nezbudská Lúčka, obec pod strečianskym hradom bola už druhýkrát dejiskom vedomého vyprevádzania Moreny a vítania Vesny, teda jari. Keďže veľkonočné sviatky pripadli tohto roku na pomerne neskorý dátum, rozhodli sme sa podujatie pripraviť na koniec brezňa – 29.03.
Rozdiel oproti mnohým iným vynášaním Moreny spočíval v tom, že my sme nerobili ukážku vítania jari, ale sme jar naozaj vítali. Tentokrát sme sa rozhodli preniesť dejisko z futbalového ihriska do kultúrneho domu. Okolo obeda sme sa začali schádzať – organizátori, remeselníci, hudobníci, obradníci. Celý priestor už o chvíľu vyzeral ako na natáčaní propagačného filmu pre kolektivizmus. Jedni nosili stany, ďalší stoly, ďalšia skupina chystala výzdobu, vatru, pripravovala pódium, iní zaujali miesto v bufete či obliekali Morenu.
Toho roku bolo viac remeselníkov ako minule. Ponúkali tkané opasky, remeselné nápoje a potraviny, čaje a bylinky, nechýbalo ani umenie v podobe obrazov či muziky.
Okolo štrnástej hodiny už bol pripravený zástup na čele s Morenou. Ešte sme rozdali texty pre tých, ktorí ich nepoznali a s piesňou Hoja Dunča sme sa vydali na most spájajúci Nezbudskú Lúčku a Strečno. Na rozlúčku sa prišlo pozrieť aj mnoho miestnych, jedni prišli už pred kultúrny dom iní nás čakali na ulici. Na moste obradník vyslovil niekoľko viet, vzhľadom na publikum aj tých vysvetľujúce pôvodné duchovno slovanských predkov. Tiež smutne konštatoval, že sa ťažko lúči s Morenou po takejto slabej zime. Inak by sa s ňou lúčilo keď by už konečne mizol sneh z lúk a polí a nie keď sme boli vďační za každé sneženie. Je to naozaj iný pocit, ktorý si obradník dobre pamätá len tu spred pár rokov. Morena odišla podľa tradície očistnými živlami ohňa a vody. Zaželali sme jej, nech sa vráti silnejšia.
Miestnych sme pozvali do kultúrneho domu. Vracali sme sa s piesňou „Vyniesli sme Murienu zo vsi“ a podaktorí sa okúpali vo Váhu. Keďže počasie bolo oblačné s prehánkami, celý program sme pripravili dnu. Opäť nás príjemne prekvapil veľký kruh, v ktorom obradník zapálil pomocou práchna, kameňa a ocieľky živý oheň. Od neho odpálil bylinky a po slnku očistil kruh okolostojacich. Príhovor venoval živlom, žive a ich vedomému vnímaniu. Zdôraznil, že žijeme tu a teraz, a že vnímanie a chválenie živlov nie je žiadnym návratom minulosti, iba vedomé žitie prítomnosti.
Následne sme oheň preniesli vonku a všetkým živlom podľa zvyku obetovali domácu medovinu. V rade obradov nasledoval obrad koláča a otvorenie hodovného stola, na ktorý mnohí priniesli svoje poctivé domáce potraviny a nápoje a ktorý žienky pripravili počas konania obradov vonku. Pre niektorých to už tradične bolo prvé jedlo dňa. Tešilo nás, že kultúrny dom bol naozaj „plný“ a že sa tu miešali ľudia, ktorí prišli vedome privítať jar i z väčšej diaľky a miestni obyvatelia, ktorých vítanie jari zaujalo.
Poslednú časť vítania jari tvorilo otvorené javisko, kde každý s nejakými hudobnými vlohami odovzdal svoje dary ostatným. Ako prvá vystúpila novovzniknutá kapela z nášho kruhu, ktorá si pripravila niekoľko piesní. Nikola s gitarou, Zuzka s drumbľou, Alenka s píšťalkami a k tomu Stanislav s harmonikami a píšťalkami. Tep udával Horan na doboch.
Druhým účinkujúcim bol Lubo Skald, ktorý hrá najmä severský folk vrátane vlastných piesní inšpirovaných severskou mytológiou. Na doby sa k nemu pridal Belfi.
Ďalšou zmenou štýlu bol pesničkár Paľko Hulej z Oravy, ktorý nám na gitare zahral niekoľko svojich vlastných piesní. Prišli nás podporiť aj bratranci Prusalisovci z Ostravy, ktorí chceli hrať až ako poslední. Po tom čo sa rozbehol nekončiaci kolotoč mandolíny a bicích to hneď dávalo zmysel. Do varu sa to dostalo aj pod pódiom a dokedy zábava trvala, to vedia len tí, ktorí ostali na mieste spať.
Sme radi, že ukotvujeme slávenie pôvodných sviatkov v oblasti severného Slovenska a zároveň približujeme pôvodné duchovno aj tým, ktorí o ňom doteraz nevedeli. Chvála všetkým, ktorí opäť priložili ruku k dielu a tešíme sa na stretnutie na ďalších podujatiach.
V mene kolektívu,
Stanislav