Výjazd na Dolnú zem bol nádherný, do zimy chceme vydať dokument

Vrelé a priateľské privítanie

V utorok, pätnásteho augusta sme sa vrátili z úžasnej cesty zo srbského Báčskeho Petrovca, kde sme navštívili Slovenské národné slávnosti, ale dokumentovali sme i život dolnozemských Slovákov v tejto oblasti. Sú to ľudia, ktorí žijú po materiálnej stránke skromnejšie, no duchom, pohostinnosťou a priateľskosťou mnohých prevyšujú a aj my na Slovensku sa máme od nich čo učiť. Na úvod sa nás ujali v Miestnom spoločenstve Báčsky Petrovec, kde nás čakal tajomník Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec Šťastko Durgala aj s krčmárom Jánom Lačokom a mäsiarom Karolom Horvátom. Pohostili nás, vymenili sme si materiály a porozprávali nám o špecifikách Báčskeho Petrovca – čiže o klobásach a klobásafeste, poľnohospodárstve, výrobe metiel, včelárstve, pálenke o špecifickej paprike. Zaujímali sa o Slovensko a tiež o to, čo nás motivovalo k tejto ceste.

Petrovská klobása a paprika

O ôsmej večer sme už boli dohodnutí u Karola, že prídeme nahrávať prípravu klobás. Akurát sa chystalo mäso na “pljeskavicu”. Teda placka, ktorá sa vloží do žemle spolu so šalátom. Povedali nám niečo o príprave klobás a mäsových výrobkoch, o ich zložení a sortimente, ktorý vyrábajú. Karol chová i ošípané (ako ich tu nazývajú) ale pre hygienické opatrenia sme nemohli do maštale vstupovať. Sedeli sme u nich skoro do polnoci, medzitým prišli i ďalší priatelia, či už z dolnej zeme, alebo zo Slovenska. Miestna klobása je taká pikantná, že ju človek je len po troške. Popritom sme zapíjali pálenkou. Na dolnej Zemi nepália päťdesiatdvojku, ale len okolo 40%. Keď klobása zo stola zmizla, či fľaška stratila svoj objem, hneď sa všetko na stole doplnilo. Neskôr Karol začal plniť klobásy, spravili sme u neho menší nákup, nech máme čo priniesť na Slovensko. Po záverečnej spoločnej fotografii nám ešte venoval po kúsku čerstvej klobásy.

Pohostenie špeciálnymi jednotkami

Medzi spolusediacimi bol i pestovateľ papriky Janko Kováč. Na druhý deň sme už nahrávali rozhovor s ním. Povedal nám pár slov o pestovaní a spracovaní papriky, tiež nám daroval jedno väčšie balenie. Boli sme však z večera takí prejedení klobásou, že sme si museli u neho odložiť darované klobásy do chladničky, aby sme ich zjedli až o deň neskôr. Mali sme v pláne autobusom vyraziť do Nového Sadu, ale zastavilo pri nás auto. “Ahojte, videl som, že tu parkujete, už som si bol vaše auto aj odfotiť, bývam dva domy od vás, pozývam vás”, hovorí Branislav. A už sme sedeli u neho na dvore. Spravil nám kávu, nakrájal klobásu, nalial pálenku. Pracuje v špeciálnych jednotkách “Žandarmerija”, ktoré nasadzujú na futbalové zápasy ale tiež na hranicu. Ukazuje nám fotografie z hranice. Rozpráva nám o tom, ako sa tu väčšina ľudí okrem zamestania živí i poľnohospodárstvom. Je tu tiež veľa včelárov. Je tu úrodná pôda, no za posledné roky dražie. Keď som ho poprosil o papier a pero, aby som si tieto veci zapisoval, nakoľko na kameru nechcel pre trému hovoriť, doniesol nám zápisniky s logom policajných jednotiek. A tiež osviežovač na spätné zrkadlo do auta. “Tak teraz už pokutu nedostaneme”, smejeme sa.

Výlet do Nového Sadu

Napokon sme ešte vyrazili do Nového Sadu. Branislav nás zaviezol na zastávku, i keď to bol len kúsok. V Novom Sade sme sa len prešli po dlhom bulvári. Teda od stanice po Dunaj. Počas chôdze mi volá Klaudia, ktorá organizuje autobus zo Slovenska, že okolo 15:00 majú dohodnuté stretnutie v Selenči. Veľa sme preto z mesta nevideli. Len socialistickú architektúru bytoviek lemovaných kapitalistickou architektúrou obchodov a firiem popri ceste. Videli sme i kusový predaj cigariet na ulici a autobusy, ktoré u nás jazdili ešte v rokoch deväťdesiatych. A ženy a mladé dievčatá? Asi ani jedna nebola obézna, väčšinou také tie peroxidové vlasy, upravené, nohavice krátke, len tesne pod zadok. Neraz ako cez kopírak, rovnaké to bolo i v Bačskom Petrovci, najmä večer.

Etno spolok a svadba v Selenči

Podvečer sme však ešte zamierili do Selenče, kde sme mali dohodnutú výstavu krojov i rozhovor v Etno spolku. Počas blúdenia Selenčou sme narazili na traktor s vlečkou plnou mladých ľudí. V Selenči majú taký zvyk, že deň pred svadbou sa mladí vozia a zabávajú na vlečke traktora, s ktorou chodia po celej dedine. K Etno spolku sme prišli akurát. Prehliadka ešte nezačala. Zvítali sme sa s priateľmi i rodinou z rajeckej doliny. Miestny spolok tu má celé poschodie, na ktorom majú vystavené kroje stuhy, party, vyšívky ale i publikácie zo Selenče. Pár slov k spolku a životu v Selenči povedal MVDr. Ján Strehársky, s ktorým sme si dohodli po skončení prehliadky rozhovor.

Lenže to už tretíkrát išiel okolo ten traktor s vlečkou. Púšťali len hudbu z reproduktoru a mňa už mykalo. Zastavil som traktoristu a ukázal mu heligónku. Hneď mi pustili rebrík a hodinu sme sa spolu vozili i spievali. I som si niečo nechtiac privyrobil – doláre i dináre. Aby bolo čitateľovi jasné – tu sa normálne dohovoríte po slovensky. Je to rodná reč miestnych obyvateľov. Medzi sebou sa zhovárajú od malička po slovensky. Slovenčina sa v rodinách zachováva po celé stáročia. I keď bez srbštiny by to v Srbsku nešlo, preto každý ovláda oba jazyky. Zachovali si i krásne “ľaľa”, ktoré niekedy hovoria asi tak často, ako v Česku “vole”. Od Srbov prevzali slovo “hajde”, ktoré je na tomto území tiež často počuť. Hral som i vo dvoroch. V ten deň boli v obci dve takéto prípravy na svadbu. Keď ma vysadili z vlečky, Etno spolok už bol zamknutý. A tak som sa miestnych spýtal, kde býva pán Strehársky. Spravili sme krátky rozhovor o dolnozemských Slovákoch, vymenoval niekoľko dôvodov, prečo sa sem ich predkovia presťahovali. Prešli sme si jednotlivé historické obdobia a štátne útvary, v ktorých Slováci na dolnej zemi za tých 300 rokov žili. Odovzdal som mu tiež knižku o Folklórnom súbore Liptov, ktorú mi pani krojárka nachystala ešte pred odchodom.

Štefan Štec a Fajta

Večer sme ešte navštívili menšie podujatia – ľudovú veselicu v Klube poľnohospodárov (koľko dnešných “moderných” ľudí by u nás vyprsklo už len pri vyslovení tohto názvu?), kde sme si dali pivo a ochutnali pljeskavicu. Hudobný program spočíval zo synťáku a spevu. Ďalší veľmi podobný program bol v Miestnom spoločenstve. Oproti bola veľká hala, kde bola diskotéka. Tam boli plné rady mladých ľudí. Toto však už dávno nie je náš štýl. Mali sme namierené k hlavnému pódiu, kde vystupoval Štefan Štec so skupinou Fajta. Koncert bol nádherný, plný chytľavých rusínskych melódií. Niektoré som ešte nepočul, no boli prekrásne, i tie ťahavejšie.

Hlavný deň Slávností

Na ďalší deň sme sa naplno venovali programu slávností. Navštívili sme gymnázium Jána Kollára, kde bola výstava diel dolnozemských umelcov, ale i pamätná izba 14. slovenskej vojvodinskej brigády, ktorá oslobodzovala Juhosláviu od fašizmu. Gymnázium bolo založené v roku 1919. Prvú budovu postavili v roku 1923 z vlastných dobrovoľných príspevkov, za finančnej pomoci vlády ČSR a Slovákov zo zámoria a v značnej mire vlastnou dobrovoľnou prácou Petrovčanov. Z každého ročníka fungujú dve triedy. Jedna slovenská a jedna srbská. Zaujali nás i obrazy s dedinskými motívmi v galérii Z. Medveckej. V priestoroch Matice Slovenskej v Srbsku bola výstava k osobe M. R. Štefánika. Niektoré citáty plne nahradia akúkoľvek motivačnú literatúru. Pred ochodom som si robil zo ženy srandu, že jej pošlem fotografiu s prezidentom. Mával nám z jedného okna, tak som sa s ním odfotil. Potom sme sa vydali do Lačokovej krčmy, ktorá v Petrovci funguje od roku 1929. Veď sme ju mali na mape zakrúžkovanú už od nášho príchodu do mesta. Tu sme stretli ďalších príjemných ľudí, medzi nimi správcu internátu, ktorý nás hneď pozval osprchovať sa, nakoľko sme za celé dni nemali kde. Krčmár nám daroval krígeľ s logom piva JELEN, nakoľko ma môj otec prosil o suvenír tohto typu.

Popoludní bol na hlavnom pódiu pripravený program pre deti, ale i vystúpenia detských súborov a sólistov, potom nasledovali súbory zo Slovenska. Počas vystúpení a obzerania stánkov sme sa zoznámili s ďalšími ľuďmi. Medzi nimi i s Pavlom Hrčanom, ktorý má dar vyrezávania umeleckých obrazov do melónov. Pri jeho stánku som i zostal, zahrali sme si a zaspievali, ale hlavne sme sa zhovárali. V stánkoch sme nakúpili domáce potraviny i remeselné výrobky pre vlastnú potrebu ale i pre našich podporovateľov.

Hlavný program večera “Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som” trval približne tri hodiny. Na pódiu sa vystriedalo veľké množstvo folklórnych skupín vojvodinských Slovákov. Každá skupina vystúpila len s jedným blokom. Dá sa povedať že oblasti vojvodiny, kde už tristo rokov žijú naši krajania, sú ďalším folklórnym regiónom Slovenska. I keď ich predkovia si zvyky a tradície priviezli, za tú dobu vzniklo množstvo ich vlastných piesní. Len z času na čas sa v ich vystúpeniach objaví pieseň zo súčasného Slovenska. Treba si uvedomiť, že mnoho ľudových piesní u nás vznikalo v čase, keď už boli Slováci usídlení vo Vojvodine. Až v čase modernejších technológií sa piesne zo Slovenska čoraz viac dostávali aj na dolnú zem. Podobne je to aj s krojmi. Dolnozemské kroje majú svoje špecifiká a sú odrazom vplyvu mnohých kultúr vo Vojvodine, i keď pôvodní presťahovalci si svoje kroje priviezli.

Noc už patrila úplne inému žánru – spevákovi Sašovi Matićovi. Ak teda chceme poňať Slovenské národné slávnosti, jedná sa rozhodne o najväčší sviatok dolnozemských Slovákov. Slávnosti sprevádzajú rôzne podujatia a nie sú len folklórnou záležitosťou. Podujatie je okrem folklórneho programu sprevádzané i koncertami iných žánrov, vernisážmi, výstavami, slávnostnými zasadnutiami spolkov a organizácií, stretnutiami novinárov, učiteľov, ľudovými veselicami, predajnými stánkami, diskotékami, ale i športovými zápasmi či varením a predávaním chutných jedál. V tieto dni sa do konania podujatí zapája viacero miestnych organizácií a združení. Jednou vetou by sa tieto slávnosti dali opísať ako “Na polceste medzi mestským jarmokom a folklórnym festivalom”

Cesta domov

Na ďalší deň sme vyrazili domov a v zdraví a bez poruchy sme domov i došli. Šli sme tri dni. Prvá zastávka bola v Dunajújvárosi, druhá na Nitrianskom Rudne, v kempe, kde sme chodili ako deti. Na záver chcem pochváliť naše vozidlo TAZ 1500, ktoré nám slúžilo nie len ako dopravný protriedok ale i ako nocľaháreň. I keď posledné dni akosi strácalo na výkone, došli sme až tam odkiaľ sme prišli. TAZka už je toho času v poriadku, chyba bola v rozdeľovači.

O týždeň sme žrebovali ceny pre našich podporovateľov, každému sa niečo ušlo. Na druhý deň sa stretávame so Súdiovcami zo Selenče v Kunerade, kde vystupujeme na podujatí “Naše korene”. V posledný augustový deň vysiela Rádio Regina stred rozhovor o našej ceste. Do zimy chceme mať postrihaný dokument z našej cesty, ktorý – i keď bude amatérsky – veríme že obohatí tento národ o poznatky z dolnej zeme.

Stanislav