Aj keď človek niekedy musí zostať sám doma kvôli hospodárstvu a zvieratám, to neznamená, že nemôže zažiť kopec zážitkov a spoznať množstvo nových ľudí, či sa dokonca pridať do ďalšieho občianskeho združenia čí vystúpiť naboso na horu.
V sobotu 15. júla som sa rozhodol, že sa prejdem cez les z Valaskej Dubovej do Likavky, kde majú miestni Likavskí ĽadoBorci umelo vybudované jazierko, do ktorého je odvedený potok. Za hrádzou sa potom vracia znova do koryta. Keďže sa nejakú dobu venujem otužovaniu, bol som veľmi vďačný za túto možnosť. Stretol som sa tu s predsedom ľadoborcov a keďže vždy rád podporím niekoho, kto robí niečo pre ľudí, ponúkol som sa s výpomocou keby sa robila nejaká brigáda. A tá bola naplánovaná presne o týždeň. Človek je človekom len vtedy, keď má jednotu slov a činov. A tak som o týždeň neskôr naložil naše kolchozné vozidlo TAZ 1500 potrebným náčiním, ku ktorému som pribalil heligónku, koncovku a drumble.
Niekto kosil, niekto rezal kmene, iný kálal a fúrikoval, ďalší varili guláš či grilovali špekáčky. Zišla sa tu celkom početná úderka. Práca bola prerušovaná prehryznutím chlebu s masťou a cibuľou, špekáčky či schladením sa v jazierku. Okolie sa zmenilo – tráva okolo jazierka bola vykosená, kosilo sa aj v širšom okolí, či kraje okolo príjazdovky. Po stranách altánku pribudli rady dreva, aby sa mohlo aj v budúcnosti opekať či variť guláš. A ľudia – celkom príjemní, spoločenskí, hneď sme si tykali bez ohľadu na vek. Celkom rýchlo som tu zapadol. Keď sa začalo spievať v jazere, to bol hneď podnet pre vytiahnutie heligónky.
Spravil som menší kultúrny program, niektoré piesne som kombinoval aj s píšťalou. To už bol hotový guláš. Podaril sa. Podebatovali sme, zaplávali si, zaskákali do vody, dokonca som dostal aj knižku s básničkami od Antona Péteriho a fotografiami Stanislava Meliša. Vlastne tu knižku mi dal druhý menovaný. Na záver som nazbieral plný vak pokosenej trávy pre kozy, nech nemusím ísť odkášať a musel som ako zodpovedný hospodár rozlúčiť. Samozrejme zabudol som tam motorovú pílu, nakoľko som tam s ňou nepracoval. Keď mi Marcel volal, pýta sa ma: „Nechceš sa k nám pridať?“ Odpovedám že určite áno, nakoľko otužovaniu sa nejakú dobu už venujem a môžem odpovedať, že odvtedy sa mi pravidelné jarné a jesenné respiračné problémy úspešne vyhýbajú. Prípadne skončia už v štádiu zárodku, pri párdňovom poštipkávaniu v krku.
Na nedeľu už bola už naplánovaná ďalšia dovolenka z kategórie „superrýchle konanie“. Vydal som sa k Igorovi a Miške do Vyšehradného neďaleko Prievidze. Tiež pečú chlieb v peci. Spoznali sme sa na Michalskom jarmoku, lebo nás dali s rovnakým tovarom blízko seba. Nedobrý logistický nápad organizátorov však mal priaznivý dopad pre životy našich rodín. Zistili sme, že si celkom rozumieme, máme si čo povedať a tak sme sa začali pravidelne navštevovať. Vedeli, že som ostal doma sám, tak ma pozvali či nechcem prísť. Povedal som si, že by sme sa mohli ísť okúpať na Nitrianske Rudno, kam som ako malý často chodieval, ale to momentálne nebolo možné. A tak navrhli, že by sme sa prešli v Medzihradnom na koňoch. Na koni som jazdil už veľmi dávno a to bolo len dookola na vôdzke. Naučiť sa jazdiť na koni – s touto myšlienkou sa u nás už dlhšie pohrávame. A tak prišla aspoň takáto skúsenosť. Prešli sme malý okruh, ktorý však trval skoro jednu hodinu. Šli sme lúkami, lesmi i asfaltkou. Opäť som sa naučil niečo nové. Verím, že v budúcnosti si ešte zajazdím. Okrem toho nachystali na gril bravčového mäsa, ktoré bolo veľmi dobré, Igor akurát chladil svoje domáce pivo po chmeľovare. Boli radi, že sme sa stretli, vraj majú deficit normálnych ľudí, ktorí majú podobné životné hodnoty.
V pondelok bol krásny deň. Pred nejakou dobou som bol na kožnom a mal som mať kontrolu. Doktorka však mala na dverách oznam o dovolenke a tak mi skrslo v hlave, že vystúpim na horu. Veď ju mám za domom. Človek keď tak cíti, že potrebuje dobiť silu, prekonať sa, môže vystúpiť na horu. Na hore sa spája zem s nebom, vesmírom. Nohy na zemi, telo v nebesách. V diaľavách kopce, hlboko, viac ako kilometer pod človekom ľudské obydlia, občiny. Rozhodol som sa, že na Veľký Choč vystúpim naboso. Áno poznám tú kamenistú cestu hore. Napriek tomu. Topánky som si nebral ani do rezervy. Len prírodný odev, klobúk, pastierska palica, do kapsičky fľašu s vodou a píšťalka, na krk drumbľa. Hore to celkom šlo, skupinky som celkom obchádzal. Pri obchádzaní jednej dvojice – Ivana a Denisy som sa však tak zakecal, že sme šli spolu až hore. Celý čas „bolo o čom“ a navyše cesta tak ubiehala, že človek aj zabudol že ide naboso. Vnímal skôr obsah hovorov.
Na vrchu mohlo byť tak zo tridsať ľudí, boli tu aj nejakí Česi a Poliaci. Nie každý prišiel z Valaskej Dubovej. Vyšiel som na kraj skaly, pozrel pred seba. Uvedomoval si zem na ktorej stojím bosými nohami a nebo s vetrom, ktoré ma obklopovali. Dlane som dal nahor. S nádychom prijímal energiu do pásového zdroja a s výdychom ju nechal v tejto oblasti rozplynúť. Takto som tam pár minút porozjímal, potom som vytiahol píšťalku a zanôtil zopár koncovkových piesní. Škoda, že sa každý okolo hanbil vyskúšať si hru na koncovku, nakoľko som chcel ukázať ako krásne to znie v dvojhre s drumbľou. Takto som hral na drumbľu a koncovku zvlášť. Moji noví priatelia mi tiež ponúkli nejaké to ovocie. Spravili sme si zopár fotografií a vydali sme sa dole. Tu už som ich predbehol a šiel som dole sám. Teraz ešte len prišlo prekonávanie samého seba. Cesta dolu naboso bola neporovnateľne ťažšia ako výstup hore. Človek našľapuje na chodník v úplne opačnom smere, potrebuje skôr „brzdiť“, vyvíjať silu na chodidlo inak. Občas potešila hlina s trávou. Okolo tesných skaliek, kde chodník tvoria samé ostré kamene to začalo byť najnáročnejšie. Tempo sa veľmi spomalilo, bol som vďačný za každý „plocháč“. Napokon som však došiel domov i keď problémom pre mňa bol už i štrk na asfaltke. Zvládol som to – som doma. Krátky oddych na gauči. Umyť nohy. Takúto akupresúru moje telo ešte nezažilo. Energia z prehriatych nôh a nervových zakončení sa rozplynula do celého tela a pri večernom dojení už som sa cítil úžasne a plný energie a radosti. Tento výstup ma určite niekam posunul.
