Dávna tradícia
Dušičky sú sviatkom pôvodným, ktorý existoval ešte pred príchodom kresťanstva a bol podobne ako iné sviatky upravený do kresťanskej podoby. Kult predkov bol v tomto období zakorenený aj u Keltov, podľa ktorých sa v noci z 31.10 na 01.11 otvára svet medzi mŕtvymi a živými a duše sa mohli vrátiť na zem. Mnohé zdroje hovoria o tom, že dnešný Halloween má inšpiráciu práve v keltskom sviatku Samhain i keď od jeho významu dosť odbočil. Od pamiatky mŕtvych prešiel skôr na hravú formu so strašidlami. Asi jeho najväčšou deformáciou je kult „vyrábania nových mŕtvych“: krvavé sekery a nože, čelenky akože so sekerou či s nožom cez hlavu, to je ďaleko za čiarou pôvodného významu sviatku. Navyše v dnešnom svete plnom násilia to ani nie je vtipné. V Latinskej Amerike poznáme sviatok „Dia de los muertos“ teda Deň mŕtvych, ktorý sa slávi od 31. októbra do 02. novembra.
Kult predkov je u Slovanov spájaný aj so sviatkami Turíc (Letnice, Rusadlá,..) Niektoré zdroje tvrdia, že pôvodne sa duše predkov slávili v tomto čase (i keď sviatok Turíc ma i mnoho ďalších významov) a cirkev to presunula na neskorú jeseň. Iné zdroje zasa hovoria, že duše predkov sa oslavovali aj štyri krát do roka. V Poľsku sa zachoval pod názvom „Dziady“ – teda „dedovia“ (mysliac tým obe pohlavia našich predkov). Vzhľadom na bohatú históriu kultu predkov na jeseň sa prikláňam skôr k tomu druhého pohľadu na vec. Cirkev tak ako „prerobila“ Letnice na „Zoslanie ducha svätého“ mala určite čo „prerábať na svoju obraz“ aj začiatkom novembra-listopadu.
Kresťanské úpravy
Po zavedení kresťanstva tu oficiálne máme dnešnú podobu dvoch sviatkov – sviatok „všetkých svätých“ (1.11) a „pamiatka zosnulých“ (2.11) , kedy sa chodí na hroby a spomína sa na mŕtvych. Myšlienka spomínania na „všetkých svätých“ sa začala formovať v 8. storočí a napokon v roku 835 pápež Gregor IV odporučil Ľudovítovi I. Pobožnému zaviesť obrad všetkých svätých v celom impériu práve 1.11. Navyše situácia na území dnešného Anglicka či Nemecka bola taká, že už v 7. storočí sa tu oslavoval kult predkov. Preto je možné, že duchovní tej doby chceli tomuto obdobiu vtlačiť kresťanský charakter a pretlačiť tak už spomínaný Samhain.
Dnes sa niektorí vraciame k pôvodnému významu sviatku – teda k ucteniu si duší predkov.
Návrat k duchovnu predkov
Na túto slávnosť je však potrebné sa aj vopred ladiť, sústrediť, vypnúť iné ruchy a aj vzruchy. Ak si len narýchlo odbehneme spraviť pár úkonov a „odfajknúť“ obrad, nie je to ono.
V dome by nemal chýbať kút predkov, väčšinou sa zhotovoval oproti peci. Ten je tam samozrejme celoročne a nevyťahuje sa len raz do roka ako vianočný stromček. Jeho vzhľad je na vás, môže to byť vyobrazenie -drevená rezba deda či baby, ktorý predstavuje všetkých našich predkov. Aj tých, ktorých sme nemohli spoznať, resp. nemáme o nich ani písomnú zmienku, napríklad tých z roku 800, alebo 2000 pred našim letopočtom. Uvedomujeme si vôbec, že aj dobe kamennej máme svojich pokrvných predkov? Môžu to byť aj fotografie predkov či iné umelecké stvárnenie, ktoré vám pripomenie váš rod. Pravidelne si ich môžete uctiť, napríklad každú nedeľu im zapáliť na tomto mieste sviečku a venovať im spomienku či poklonu.
Zistite si čo najviac o vašich predkoch, najmä od svojich najstarších žijúcich rodinných príslušníkov. Zaznamenajte ich životné príbehy a v tieto sviatky si môžete o nich povedať niečo napríklad s deťmi. Podozvedáte sa množstvo zaujímavých vecí, a raz z týchto informácii môžete spracovať menšiu knižku, ktorú odovzdáte ďalším generáciám. Napríklad v mojom rodokmeni je Talian, ktorý prišiel budovať tunely do Rakúsko-Uhorska, jeden predok z maminej strany zahynul v I. svetovej vojne, lebo odmietol strieľať do Rusov, iný, z otcovej strany zasa v tej istej vojne prišiel v Hercegovine o nohu. Moje korene siahajú aj do Juhoslávie. Dedo, ktorého som žiaľ nikdy nespoznal pôsobil ako novinár v Novom Sade.
Tieto dni venujme ich dušiam a osobnostiam, rozprávajme sa o nich celý večer, čítajme si spomienky na nich, dopracujme rodokmeň. Ozdobme kút predkov, zapáľme im sviečku, ak sa dá, tak živým ohňom. Pripravme im na stole jedlo a pitie, pozvime ich za náš spoločný stôl a otvorme okná a dvere ich dušiam. Za obradné pokrmy sa považuje kaša, orechy, mak, med,… Jedlá aké jedli naši predkovia a ktoré predstavovali v tej dobe hojnosť. Najmä u východných Slovanov je známy obradný pokrm Kuťa, ktorý sa necháva dušiam predkov, podáva sa karoch či pri štedrovečernom stole. Nosenie jedla mŕtvym na hroby sa uchovalo aj v kresťanských tradíciách.
Spravme si s nimi slávnostnú večeru venovanú im. Vraví sa, že jedlo by malo byť aromatické, lebo duša vraj vníma skôr vôňu ako chuť. Pristupujme k tomu tak, ako by sme sa s nimi skutočne stretli na jednej veľkej rodinnej hostine, tzn. nevečeriame v teplákoch a ani neservírujeme studené jedlo v nejakej negustióznej plastovej miske. Aj miestnosť by mala byť uprataná, podlaha umytá/pozametaná. Pripime si na nich, volajme im na slávu. Pustime si ich obľúbené piesne či piesne z krajiny odkiaľ pochádzali.
Niektoré tradície hovoria o zakúrení v peci, aby sa duše ohriali, v krajinách kde je bežnou súčasťou domácnosti aj sauna (baňa), rozkurovala sa tiež pre nich. Večer po jedle vôbec nemusí byť tichý a pochmúrny. Zabávajme sa, tak ako by sme sa zabávali za jedným stolom, v jednej miestnosti. Nik nepovedal, že keď duša odíde z tohto sveta, stane nudnou, tichou, zatrpknutou.
Na stole by nemala chýbať slama ako hranica medzi ich a našim svetom. Pri niektorých obradoch sa tiež používajú masky, najmä tam, kde osoba pôsobí ako obradník a má nejaké konkrétne poslanie, ktoré nezávisí od toho, kto to je. Takto si chráni svoju osobu.
V minulosti, najmä v Poľsku malo slovo Dziady viac významov, jedným z nich boli i žobráci-vandráci. V časoch, keď sa jedlo ťažko dorábalo a neexistovali obchodné domy, diaľnice, autá obrovské trajekty a s tým spojené kuracie mäso napr. z Brazílie, človek z chudobnejších pomerov, vojnový invalid či inak postihnutá osoba sa ľahko mohla stať takým vandrákom. Dať jedlo takémuto človeku znamenalo dať jedlo svojim nežijúcim predkom. Jeho povinnosťou bolo sa za týchto predkov modliť. Aj jedlo, ktoré bolo symbolicky určené pre predkov, dávalo sa vandrákom, žobrákom.
Stanislav
Foto: Náš kút predkov