Leto je fyzické
Spájanie si leta s istým oddychom a dovolenkami prišlo až s prudkým rozvojom spôsobu výroby v spoločnosti. Človek, ktorý chodí celý rok do práce, ktorá ho neraz i nebaví či na neho v nej pôsobia rôzne neustále sa zvyšujúce tlaky, stresy a požiadavky (k čomu zákonite vedie kapitalistická konkurencia), si nájde týždeň či dva na vyventilovanie sa od tohto sveta a vyberie sa niekam na dovolenku aby sa potom mohol do tohto kolotoča vrátiť.
Prírodné zákony sú však iné – noc je duchovná, deň je fyzický. Prevedené do kola roka – zima je duchovná, leto fyzické. A kto pracuje s prírodou, musí sa zákonite týmito zákonmi riadiť. V lete je najväčší rozkvet živy. Všetko rastie, zreje, živa sa zhmotňuje v plodoch. Tie sa stávajú semenami či potravou. Kto je napríklad chlieb, príma silu prírody, vesmíru. V takom chlebe sa spája viacero síl – živa prírody ale i um, sila a pot človeka hospodára a dnes i sila strojov.
Tento rok bol u nás na Kolchoze výnimočný: 9. srpňa bola prvá žatva. Dopestovali sme prvé obilie – ozimnú raž. Cesta k nej nebola ľahká, ale napokon sme to zvládli, raž je uskladnená a melieme z nej prvú múku pre pekáreň. Vo veľkom sme investovali do mechanizácie, ktorá nám šetrí čas a tiež priestor. Medzi zadovážením mechanizácie a jej plnohodnotným používaním je však často ešte tŕnistá cesta a to bez ohľadu na to, či sa jedná o nový alebo použitý stroj. Aj o tom je tento príspevok.
Na jeseň sme s nádejou zasiali zrno i s prosbou a obetinou Zemi. Vždy pred sejbou do zeme zahrabeme kúsok obetiny – väčšinou kúsok chleba. Na jar sme s radosťou videli prvé klasy – ešte zelené. No tešili sme sa, lebo sme vedeli že to čo vzišlo nie je tráva, ale budúci chlieb.
Cesta k vlastnému zrnu
Výrobné prostriedky na sejbu sme už mali, čo však chýbalo, bol stroj na žatvu a vymlátenie obilia. Čas sa krátil a bolo potrebné to riešiť. Ručná kosba a cepy neprichádzali do úvahy. Núkali nám aj kombajn za dobrú cenu. Patril síce k tým menším, no pre jeho veľkosť by sme ani riadne nevyšli z dvora. Úloha pre kolchozné oddelenie nákupu a investícií bola jasná – treba zaobstarať minikombajn. Skúmali sme možnosti, hľadali ponuky. Napokon sme zavolali na jeden inzerát s ponukou čínskeho minikombajnu. Dohodli sme sa a vyrazili poň. Kameňom by sme odtiaľ dohodili do Maďarska.
Predstavovanie tohto kombajnu nebola žiadna sranda, úvodným šokom bol najmä fakt, že sa štartuje buď na kľuku alebo rozťahovaním za malotraktorom. Druhá možnosť v našich podmienkach neprichádzala do úvahy. Kombajn nie a nie naštartovať – príčinou bolo, že predávajúci si pomýlil pozíciu ventilu prívodu paliva. Druhým prekvapením bol spôsob jeho šoférovania nohami. Potom čo sme sa presvedčili, že kombajn funguje sme sa zjednali na cene a dostali sme k nemu aj množstvo obilia či osiva.
Kombajn bol zložený – štartujeme. Nie a nie. Ani za svet. Tak štartovať traktor a vtiahnuť ho ním do dvora. Ešte niečo naštudovať o týchto kombajnoch. Dnes prekladače v hybníkoch (mobiloch) dokážu vylúštiť aj čínske znaky, čo nám dosť pomohlo. Kombajn sme skúšali preventívne raz za čas naštartovať, ale vždy bez úspechu. Vraj na to používajú aj rázové uťahováky. Tak sme si dali spraviť adaptér pre uťahovák. Samozrejme že to nefungovalo a uťahovák hneď preskakoval. „Termeň“ žatvy sa nám blížil a tak sme kombajn MUSELI naštartovať za každú cenu. Tak poďme na to – skúšať a skúšať. Napokon brat poradil technológiu „čítania novín“ kedy sa strojom dávajú do sania spáliť noviny aby s teplým vzduchom lepšie naštartovali. Použili sme teplovzdušnú pištoľ, ktorou sme nahriali sanie. Kombajn začal chytať a napokon sme ho aj úspešne naštartovali. Bolo to radosti neslýchanej na celej parcele.
Vedeli sme, že úspech zožneme len vtedy ak zožneme aj obilie. Sobota bol ten deň. Nechceli sme však nič nechať na náhodu a tak sme kombajn na pole dopravili už v piatok. Počas prepravy sa nám natrhol klinový remeň, ktorý poháňa ventilátor na oddelenie pliev. Krycí plech nám totiž frézoval remenicu – z jej hrany sa stala žiletka. Kto zachráni našu žatvu? Prvé pokusy boli u nás v dedine, no nik nemal taký remeň. Kúsok chýbalo. Sobota doobeda – sme na kopci medzi dvoma okresnými mestami. V jednej predajni v Ružomberku isto majú – hovorili nám. Áno určite majú, len to by nemohli mať v sobotu doobeda zavreté. Ešte vyskúšať pár predajní s náhradnými dielmi pre automobily, ale smola – nemali. Opravár z dediny nám však poradil predajňu v tom druhom okresnom meste a instantný spasitelia našej žatvy sa našli. Kým sme našli tú správnu dĺžku, trocha to potrvalo, ale remeň bol na mieste.
Nasledovala údržba pred prácou – naolejovať reťaze, nože, kĺby, zabrúsiť aj tú remenicu nech nie je tak ostrá. Žatva začala po obede, nakoľko doobedie sme strávili zháňaním remeňa a prípravou stroja. Poďme na to – zahryzli sme sa do poľa. Ešte sa pohrať s výškou zbernej časti, nakoľko raž má pomerne rozdielnu výšku. Prišiel sa pozrieť aj spolukolchozník Martin. Pole je v jemnej šikmine ako všetko. Jedno koleso je teda vždy vyššie ako druhé. A keď nájdeme na hrb, prevrátenie je na svete. Po pár metroch sa tak i stalo.
Prekotený kombajn sme traja postavili na kolesá. „To nie je na tieto zeme“, vraví súdruh predseda sklamane. Rozmýšľa čo idú robiť, či to ide rýchlo pokosiť krovinorezom alebo ako. Martin však vraví, že prinesie lano a bude kombajnistu istiť. Tak aj spravili a pole napokon s istými prestávkami skosili. Bolo to prvé použitie kombajnu a tak niektoré technické veci vychytali až na mieste. Na telefóne bol nápomocný aj samotný predajca kombajnu, ktorý zodpovedal všetky technické otázky.
Posledný pás sme nechali tak, nakoľko tam sme sa obávali o prekotenie i napriek isteniu. Táto časť sa skosila až o niekoľko dní v štýle „Kambodža“ – teda nožnicami na minerálnu vlnu a kombajn bol použitý už len ako mláťačka. Takéto ručné kosenie zabralo niekoľko hodín. Zrno bolo v stodole, rumom sme pripíjali na veľký a ťažko vybojovaný úspech. Ešte bolo treba zrno dočistiť. Na to poslúžilo jemné pletivo priviazané o rám a následne ventilátor, ktorý oddeľoval zrno od pliev.
Žatva je však len jedným míľnikom leta. Ďalším je seno, slama či zber zemiakov. Aj to zas bola špeciálna kapitola.
Tie stroje ti zoslal vesmír, aby si sa naučil riešiť problémy
Tento rok sme si chceli prácu uľahčiť a tak sme okrem kombajnu kúpili aj fungel nový balíkovač na malé balíky, ďalej pásovú obracačku z rokov 70-tych či podomácky vyrobený špalíkovač. Ani jeden stroj však nebol pripravený na okamžité používanie, hoci pri takom novom balíkovači sa to určite očakávalo.
Balíkovač
Pri dorábaní sena často zápasíme s časom ale i s nečasom. Neraz sme ho rýchlo hrabali za zvukov Perúnovych hromov. Nehovoriac o tom, koľko času trvalo jeho uloženie do stodoly. Stodola totiž stále nie je „priemyselná“ – to znamená, že sa do nej nedá vôjsť s traktorom a seno sme nosievali vo veľkých vakoch, hore rebríkom za ruku. Preto sme rozhodli, že toho roku časť svojej práce prenecháme strojom a zaobstaráme si balíkovač. Aj za cenu mierneho zadĺženia. Ušetríme mnoho času pri nakladaní, vykladaní a aj mnoho miesta. V stodole je tiež elektrický vrátok, vďaka ktorému seno nevláčime ako v stredoveku.
Je to pekná predstava, len keby to fungovalo ako malo. Kým sme sa pohli, bolo nám treba skrátiť kardan. To je samozrejme v poriadku a nie je to žiadnou chybou. Robili sme to na trikrát, aby sme „neprestrelili“ a potom to prišlo – náš prvý balík. Vyšiel po pár metroch. Ďalší balík už tak rýchlo nevyšiel. Traktor musel prejsť veľa metrov. Pri viazaní sa to napokon akosi zaseklo. Museli sme to mechanicky uvoľniť. Balíky boli „natlakované“ tak, že aj balík zo zdanlivo suchého sena bol zaparený. Balíky boli moc nahusto a nie a nie začať viazať. Už už sme zháňali pomoc na telefóne, keď tu zrazu stroj začal fungovať.
Po poradách so spokojnými majiteľmi týchto balíkovačov sme tiahla nastavili podľa nich. Prišlo nám zberať ďalšie seno z iného pozemku, asi 1000 m2. Balíkovač berie a berie, tyčka – ukazovateľ plnosti už dávno hore, no stroj sa trápi. Tak neostávalo nič iné, než balíkovač otvoriť za jazdy a viazať ručne. Celý pozemok napratalo do dvoch ballíkov, samozrejme s množstvom rezkov všade naokolo. Ďalšia rana od balíkovača prišla vtedy, keď z ničoho nič prestalo fungovať rameno so špagátom. Úplne sa zaseklo, hoci by sa malo dať voľnou rukou pohnúť. Nik nevedel poradiť. Našťastie predajca balíkovača bol bez problémov ochotný príjsť ku nám a vymeniť nám prevodovku od ramena za novú.
„Veď ten stroj nie je zas až taký zložitý mechanizmus“, hovorí si Stanislav. „Len sa s nim treba pohrať, ponastavovať to. Chýba mi však taký ten kľudný pomalý čas, že počkaj počkaj, toto ide sem, toto nám posúva tamto a tak ďalej.. V časovej tiesni sa nedá opravovať stroj“. A tak si taký čas našiel. Toto prehodíme sem, podľa manuálu to má robiť menej husté balíky. A teraz odpojiť túto strunku a vyskúšať aby sa rameno vyhodilo práve v čase keď je tyčka – ukazovateľ hore. Ponastavoval tiahla a zavrel kryt. O nejakú dobu nás čakalo balíkovanie slamy po žatve. Dúfali sme že to dobre dopadne. S prvým zaviazaným balíkom sme netajili svoju radosť. Tak a máme tu aj svoju slamu. Už nemusíme pozerať inzeráty. Aj druhý sečbu – tzv. otávu zvládol balíkovač bez problémov.
Pásová obracačka z rokov 70.tych
Obracanie sena je pomerne príjemná záležitosť, je to aj potešením pre dušu a rozjímaním. Človek je sám so sebou a svojimi myšlienkami, neraz bosý v tráve, okolo nádherné hory a skalné útvary. Občas ho pozdraví letiaci vták. Len nie vždy jest toľko času na toto rozjímanie. Traktorom to má rýchlejšie. Preto sa na jar vybral 1203-kou na Kysuce a doviezol staršiu pásovú obracačku, miestami dosť hrdzavú. Chcel ju použiť už pri prvom obracaní sena, no zistil, že uchytenie nie je stavané na japonský malotraktor. Bolce boli hrubé, tretí bod vysoko. Ešteže máme spriatelenú strojársku výrobu.
A tak poďme kresliť výkresy nových bolcov či výpalkov na prevarenie úchytov nižšie. Prvé obracanie sena bolo teda ešte ručne – s hrabľami. Zabralo dosť času, navyše bolo to treba preobracať aj viac krát. Obracanie otávy (druhého sena) však už prebehlo mechanicky. Dovtedy bolo všetko pripravené a stroj upravený na použitie, i keď pred ďalšou sezónou si bude vyžadovať generálku. Jeden nový klinový remeň, nové bolce, posunutý tretí bod a tiež kardan potreboval poistenie červíkom aby sa počas práce nevykĺzol a neroztrieskal sa o ramená. Ani vyvŕtať dieru o priemere 22 mm do starého U profilu nebolo jednoduché. Ale z motivačnej knihy „Predseda JRD“ som sa naučil, že každý problém má 10 riešení a tak som zohnal vykružovačku do ocele aj s uchopením na silnejšiu vŕtačku. Dopadlo to na výború. Až na konci práce sa natrhol jeden z dvoch starých klinových remeňov.
Posledný stroj osobného rastu – špalíkovač
Súčasťou prác vo vodojeme je i výrub a likvidácia náletových drevín, občas treba i doma nejakú hŕbu popíliť. Preto súčasťou nových investícii bol i špalíkovač, zároveň vybavený aj kuželom na štiepanie dreva. Opäť bolo treba spraviť výpalky na nové uchytenie. Pri jeho kúpe z druhej ruky som si všimol, že drážkovaný hriadeľ je osovo skrútený, ale vraj to funguje. Nabiť tam kardan bolo veľmi ťažké, šlo to len pár centimetrov a pri štiepkovaní sa stalo že sa mi vykĺzol a druhé polovica sa rozbila o traktor. Tak poďme rozmýšľať ako mu zabrániť aby skĺzol – najľahšia voľba bol červík, teda do kardanu dieru so závitom a do hriadeľa dierku, kde sa schová skrutka, ktorá bude držať kardan na rovnakom mieste. Špalíkovač si spravil svoju prácu. Vyskúšal som aj funkciu štiepania dreva, konkrétne pripravenej metrovice. Prvé kusy boli dobré a drevo krásne rozštiepilo. Avšak na druhý deň sa kmeň začal točiť na kuželi a celý traktor tancovať. Túto prácu musia robiť dvaja – jeden s drevom a jeden pripravený stlačiť spojku. Takéto štiepanie je nebezpečné. Ísť vypnúť traktor bolo tiež nebezpečné, lebo som mal asi len meter medzi stenou a krútiacim sa drevom. Napokon povolili zvary a rozbil sa kardan – už druhý krát. Nuž žiaľ často sa učím na chybách vlastných.
Záverom
Tento rok bol u nás na kolchoze jedným z tých prelomových – veď prvé vlastné zrno – to je určite udalosť i radosť. Za touto radosťou sa skrýva množstvo práce i sebaprekonávania. Cesta k nemu nebola ľahká – ani fyzicky, ani psychicky a ani finančne, ale zvládli sme to. Tiež to bol rok veľkých investícií do mechanizácie, ktorú sme sa aj naučili ovládať a správne nastaviť. Budovania mnoho nebolo, ani nebolo kedy. Toho obhospodarovania je toľko, že na veľkolepé budovateľské projekty nebol čas a ani energia. Veď napokon po viac ako 10 rokoch neustáleho budovania máme na to snáď aj právo.
Stanislav
